V jedno typické košické ráno, keď svietilo slniečko a pofukoval príjemný vetrík, sedel Kaško so svojimi kamarátmi, Maxíkom a Majkou, vo vlaku. Krajina Haravara bola celá popretkávaná koľajnicami a cestami. Keď po nej chcete cestovať, môžete si zvoliť ktorékoľvek miesto aj spôsob dopravy. Naši cestovatelia si vybrali vlak a cestovali do Nižnej Myšle. Kaško chcel ukázať kamošom, kde stál jeho prvý domček pred niekoľkými tisíckami rokov. Pozerali sa von oknom. Kaško si zrazu zložil svoju obľúbenú šiltovku a zasvietili mu oči ako svätojánske mušky.
„Vidíte, tam naľavo je sídlisko Nad jazerom, tam si môžete ísť kedykoľvek oddýchnuť a zalyžovať na vode. Na druhej strane, za tým kopcom, je veľká lúka a pole. Tam sme chodili loviť mamuty,“ potmehúdsky sa usmial.
„Mamuty?“ vykríkli deti.
„Jasná vec,“ zadivil sa Kaško ich otázke. „Okolo Čane žili najlepšie mamuty v celej krajine Haravara. Najradšej som ich mal na dobrej škorici, hmmm,“ zasníval sa Kaško.
Vystúpili z vlaku a po malej chvíľke dorazili na obrovskú lúku, kde stálo niekoľko drevených domčekov so slamenou strechou. Kaško prehľadal všetky vrecká a z jedného z nich vybral koženú čiapku, ktorú si nasadil na hlavu. Vyzeral praveko desivo.
„Tak tu si býval?“ opýtal sa Maxík.
„Tu, kde je to malé ihrisko, sme chodili na huby a bylinky – to už bolo za ohradou našej starovekej dediny,“ ukazoval Kaško s plamienkami v očiach.
„Ten domček za tou ohradou a mostom, ten s tou pecou, tak ten je môj. Keď som tu býval, všade okolo bola ohrada, veľa domov, šikovných remeselníkov. To by ste neverili.“
Deti utekali cez lúku, okolo diery v zemi, kde ležali akési kostry, cez drevený mostík a hradbu. Pred nimi stál malý drevený domček.
„Tu sme mali kože, na ktorých sme spali. A tu si teta Huhu odkladala šperky,“ pokračoval Kaško v spomienkach na detstvo.
„Šperky? Pravekí ľudia mali šperky?“ začudovala sa Majka.
„Samozrejme, a boli určite krajšie ako tie, čo nosíte dnes. Zlato a striebro. Keď pôjdete hore na kopec smerom do dediny, v starom kláštore je nádherné múzeum a niektoré veci sú aj v košickom múzeu.“
Začal šepkať: „Tretí náhrdelník sprava je mojej mamky, ten si všimnite,“ zažmurkal na priateľov.
„A tu niekde si môj kamarát, malý Bubu, zakopal svoje hračky. Počkajte!“
Kaško sa obzrel, Maxík hneď vedel, čo má robiť. Postavil sa k dverám a sledoval, či niekto nejde. Kaško sa zatiaľ ponoril pod zem. Po chvíli sa vyhrabal aj s malou kožou. Rozbalil ju.
Majka s Maxíkom len zašepkali: „To je krása!“
„To je malý vozík na kolieskach. Dodnes sa archeológovia hádajú, či to bola hračka, alebo vozík na rituály. Chcete vedieť, čo to bolo?“
Kaško sa nahol k Maxíkovi a Majke a pošepol im to do uška.
Ak chcete vedieť toto tajomstvo aj vy, deti, musíte vozík nájsť v múzeu a počúvať. Kaško bude určite pri vás a pošepne vám to. A ak nie on, tak nájdite uja Laca, ten vie o Myšli všetko. Ujo Laco tu hľadá praveké poklady v zemi už viac ako 30 rokov.
Kým Kaško šepkal deťom do uška, začul nejaké podivné zavŕzganie.
„Čo to bolo?“
„Moje bruško,“ zahanbil sa Maxík, „už som dosť hladný.“
„Prepáčte, úplne som zabudol. Poďte, ideme si opiecť chlebík, špekáčik a dobrú cibuľku.“
„Ale najprv musíme urobiť oheň.“
„Máte zápalky?“ opýtal sa Kaško kamarátov.
„Kaško, my sme deti, načo by sme mali zápalky?“
„Dobre, skúsime to po našom.“
Kaško začal prehľadávať všetky vrecká na svojich nohaviciach a veste. Z jedného vybral malé drievko a z druhého konárik. Začal trieť drevenou paličkou o malé drievko.
„Tak sa tu niekedy rozkladal oheň. Keď sa nám to nepodarilo takto, tak sme čakali na búrku.“
„Na búrku? Ale dnes je slniečko,“ poznamenali deti.
„No výborne,“ zamrmlal si Kaško pozerajúc hore na oblohu.
Maxík sa pozrel do svojho plného batôžka.
„Mám tu len knihu, jablko a lupu.“
„Lupu? Skúsime to s ňou.“
Len čo lupu vytiahli, slnko sa zatiahlo a začalo silno liať. Deti a Kaško sa bežali skryť pod najbližšiu strechu, ale aj tak poriadne zmokli. Nepríjemný pocit zmiernil príchod uja Laca.
„Nechcete si opekať s nami, archeológmi?“ ozval sa mohutným, ale príjemným hlasom ujo Laco.
„Mali by sme sa osušiť. Pozrite, už vychádza slniečko.“
A naozaj, slniečko sa opäť ukázalo. Mokré vlasy aj tričká čoskoro uschli a aj hladné brušká si prišli na svoje, keď sa archeológovia podelili s deťmi o svoje desiate.
„Plánujete ďalšiu prechádzku? Tu neďaleko je Slanský hrad,“ radil ujo Laco, „pôjdete tamto okolo tej sopky.“
„Sopky?“ skríkli deti.
„Nooo, toto všetko okolo... vidíte? Tak to boli kedysi sopky.“
Deti so zatajeným dychom pozerali na kopce okolo seba.
„Aj ten kopec, na ktorom stojí hrad Slanec.“
„Tak ideme na sopečnú prechádzku!“ rozhodol Kaško. Rozlúčili sa teda s ujom Lacom a utekali na vlak, ktorý ich priviezol až pod hrad.
„Pozrite, tam ho vidno!“ volal nadšený Maxík.
„A tam je sopka! Poďme,“ ukázal Kaško.
„Vieš si predstaviť, že teraz chodíš po nebezpečnej láve?“
Keď prišli hore na hrad, výnimočne tam neboli žiadni turisti.
„Poďte, trochu si zalietame,“ pošepol Kaško, „toto jednoducho milujem!“
„Ty to tu poznáš?“ zadivili sa Maxík s Majkou
„Samozrejme. Mal som tu pred asi 700 rokmi kamaráta. Miki Drugeth sa volal. Keď som ho chcel nastrašiť, vletel som k nemu týmto okienkom. Vidíte ho? Na tej veži.“
„To musela byť kedysi veľká veža,“ pozerali s obdivom deti.
„No, nebola úplne obrovská. Ale tu oproti je ešte väčšia, pozrite. Uhádnete, ako sa volá?“
„Obor veža, Brutal veža,“ hádali Maxík a Majka.
„Neboj sa.“
„Nebojím sa,“ takmer sa urazil Maxík.
„Nieee, tak sa volala tá veža. Neboj sa,“ zasmial sa Kaško.
„No to je zvláštne meno pre vežu,“ špekulovali deti.
„Keď bol Miki malý a pozeral sa dole... vidíš ten krásny výhľad? Tam je Abov a na druhej strane už Zemplín. Keď sa Miki pozeral z okna, tak sa trochu bál tej výšky. Pozrite, tam na tom kopci oproti je skala, kde žili orly. Tie v noci lovili blízko hradu a Miki sa ich trošku bál,“ vysvetľoval Kaško.
„Chránila ho len táto veža. Akoby mu hovorila – neboj sa.“
„Muselo to tu byť super,“ povzdychli si deti.
„Aj bolo,“ opäť sa Kaško zasníval.
„Škoda, že tu nie je strieška, kde by sme sa skryli pred slnkom.“
„Strieška tu síce nie je, ale všade okolo je les. To je najlepšia skrýša pred slnkom. A neďaleko odtiaľ, pozri, v tom lese oproti hradu, je ešte aj jazero Izra. Nádherné miesto,“ ukázal smerom k lesu Kaško a začal rýchlo krútiť nosom.
„Cítite to?“
„Niekto si niekde niečo opeká,“ zavetrili deti.
A naozaj. Počas toho, ako sa rozprávali, prišli nejakí turisti a začali opekať.
Kaško, Maxík a Majka sa pridali. Konečne prišli na rad aj ich špekáčiky a Maxík si mohol zapískať na píšťalke, ktorú si so sebou priniesol.
