Vonku za oknom svietilo slnko, ako keby chcelo všetkých upiecť. Majka s Maxíkom mali zapnutý ventilátor, otvorené všetky okná a dvere v byte a Majka našla pri jednom zo svojich karnevalových kostýmov nádherný vejár, ktorým mávala, ako keby chcela odletieť.
Majke sa pri každom pohybe vejáru a pri každom nasmerovaní ventilátora na ňu pohla ofinka hore a dole. Maxíkovi ventilátor len trochu pohol mihalnicami. Vonku, za oknom, sa nepohlo nič.
„Ja to už nevydržím,“ úplne pomaly a unavene zvolala Majka a na chvíľu prestala mávať vejárom lebo ju začala bolieť ruka.
„Mne to hovor,“ pridal sa Maxík, „najradšej by som skočil do vane plnej ľadu.“
„To nie je zlý nápad!“ zúfalo uvažovala Majka.
„Prestaň, toľko ľadu v našej mrazničke doma nevyrobíme,“ zastavil úvahy sestry Maxík.
Zrazu sa za oknom, v diaľke, pohlo lístie na stromoch. Ale tak postupne, najprv na jednom, potom na druhom, potom sa pohli lístky na treťom. Vyzeralo to, ako keď sa vietor hrá a skáče zo stromu na strom. Súrodenci pozerali na stromy. Vietor sa blížil k nim. Zaostrili zrak a v poslednej chvíli sa ukryli pod okno. Niečo v izbe buchlo do ventilátora. Ten spadol na zem a teraz fúkal na povalu. Hneď z rohu vyšli tri pavúčiky a chladili sa v tomto umelom ventilátorovom vetríku.
Majka s Maxíkom pozreli na zem.
„Kaško?!,“ neveriacky zvolali obaja.
„Prepáčte, kamaráti, hneď to tu upracem.“
Na zemi sedel Kaško. Na sebe mal tie najsmiešnejšie plavky s trakami, ktoré mali aspoň sto rokov a na hlave čiapku s obrovskou vrtuľou.
„Tento ventilátor na čiapke je síce fajn, ale nič cez neho nevidím,“ s úsmevom zašomral Kaško a zastavoval točiacu sa vrtuľu na čiapke.
„Aj vy duchovia cítite horúco?“ opýtal sa Maxík.
„Noooo, nie tak, ako vy ale trochu áno,“ Kaško si dal čiapku dole a začal filozofovať, „je to zvláštne ale napríklad necítim oheň, ale cítim slnko a jeho teplo. Neviem prečo. Musím si o tom niečo prečítať.“
„A čo to máš, prosím ťa, na sebe?“ nevydržala Majka.
„Toto?,“ prekvapene zvolal Kaško, „toto sú moje najobľúbenejšie plavky.“
„Ale prečo majú na sebe aj sukničku?“ nechápal Maxík.
„Toto sú prvé mužské plavky, ktoré sa objavili na svete pred viac ako sto rokmi. Predtým sa plavky nenosili. Ľudia sa kúpali v čom mohli,“ zasmial sa Kaško a pokračoval, „táto suknička nie je suknička ale… vlastne neviem, čo to je ale páči sa mi.“
„Vyzerá to trošku smiešne,“ uškrnula sa Majka.
„Smiešne, ale ja sa v tom cítim dobre,“ takmer urazene odpovedal Kaško.
„Ale veď my sa z teba nesmejem, len sme také plavky ešte nevideli,“ upokojoval kamaráta Maxík a nasmeroval ventilátor na seba a sestričku.
„Počujte, výmyselníci, namiesto ventilátora by sme sa mohli ísť okúpať a zaplávať si , čo vy na to?“ zažmurkal Kaško.
„Od rána o tom hovoríme, ale mamka s ockom sú do večera v práci.“
„Tak ideme!“ zavelil duch. „Zoberte si plavky, krém na opaľovanie, čiapku a veľa vody. No šup šup.“
Deti sa rozbehli po izbe. Zrazu im nebolo ani horúco, možno preto, že behali tak rýchlo, že sami robili prievan. Zbalili si, čo sa dalo, Maxík si prihodil ešte nejaké hudobné nástroje, nafukovaciu loptu a Majka štyri sponky, dva hrebene a malú nafukovačku v tvare kačky.
„Môžeme!“ zvolali deti a už aj stáli pri dverách.
„Zoberte ešte špagát. Pôjdeme k rieke. Sadnete si do nafukovačky, budete plávať ako na lodi a ja vás potom pritiahnem,“ poprosil ich ešte Kaško.
Na stanici sadli na autobus smerom do Malej Lodiny. Cez túto dedinku, tak ako aj cez Košice, preteká rieka Hornád. Okolo vody je vždy veľa možností prechádzať sa, zvaliť sa na trávu alebo si aj trochu poplávať na nafukovačke po rieke.
Vystúpili z autobusu a našli si krásne miesto pri rieke. Maxík hneď vybral loptu a Majka nafukovačku a dúchali do nich ako kováč do mecha. Kaško zatiaľ zatĺkol do zeme drevený kolík a priviazal naňho špagát.
„Je tu krásne, Kaško,“ cez zuby a medzi vdychom do nafukovačky volala Majka.
„Tak, tak,“ pridal sa brat, „krajšie miesto by sme nenašli,“ sipel, fúkal a rozprával.
„Už sa teším na plavbu,“ usmievala sa s nafukovačkou v zuboch Majka.
„Hotovo!“
Kaško zobral Majkinu nafukovačku, zaviazal okolo krku malej kačky špagát a hodil ju na vodu.
„Huráááááááááááá!“ skríkli deti a hodili sa na nafukovačku.
„Paráááááda!“ kričali a plávali ako naozajstní námorníci. Maxík sa hral, že má v rukách kormidlo. Majka zasa, že číta v tajomnej mape a ukazuje kapitánovi Maxovi cestu k pokladu.
A zrazu: ,,PRÁSK!“, niečo strašne buchlo a bolo počuť už len SSSSSSSSSSSSSSSSSSSSSS, ako keď sa po zemi plazí desať hadov.
Kaško hneď začal priťahovať nafukovačku k sebe a volal na kamošov:
„Vydržte a nebojte sa!“
Nafukovačka narazila na kameň, ktorý bol tesne pod hladinou. Keďže bolo veľmi horúco aj rieka bola menšia, a tak kamienky boli bližšie pri hladine.
Deti vyšli na zem celé mokré, vydesené a smutné.
„Čo budeme teraz robiť?,“ pýtali sa zúfalé pozerajúc na prasknutú nafukovačku,
„tak dobre sa nám hralo na námorníkov.“
„Počkajte, tu neďaleko sa dá na loďkách splavovať Hornád. Dajú vám loďku a vy môžete plávať až do Košíc.“
Kaško odletel na miesto, kde sa požičiavali loďky a začínal sa splav Hornádu. Jednak už loďky boli požičané, lebo tá horúčava vyhnala k vode asi všetkých, no a jednak loďky požičiavali len dospelým, ktorí si mohli deti do loďky vziať. Kaško sa vrátil späť so sklonenou hlavou. Deťom bolo jasné, že zo splavovania nič nebude.
„No čo, postavíme si vlastnú loďku z dreva,“ vyhlásil odhodlane kamoš duch.
„Čo?!“ otvorili oči od prekvapenia deti.
„No, postavíme si loď!“ vyhlásil ešte sebavedomejšie Kaško.
„Ale veď nemáme ani sekery, ani dláto, ani…. Ani to nevieme urobiť“ protestovali deti.
„My možno nie, ale mám tu zopár kamošov, ktorí nám s tým radi pomôžu.“
Kaško vytiahol z vrecka malý roh, asi z kravy, ktorý bol prevŕtaný a vyzeral ako trúba. Začal doňho čosi rozprávať.
Maxík s Majkou sa zatiaľ nenápadne ukryli za veľkú loptu, ktorú Max nafúkal. V lese sa ozval nejaký šramot. Ktosi chodil okolo stromov, bolo počuť praskať konáriky a šuchotať trávu, dokonca sa pohlo aj lístie hore na stromoch. Deti čakali, že z lesa vylezú obrovskí drevorubači zo svalami a v každej ruke budú mať sekeru a na pleci pílu. Alebo ešte mohol vyjsť Miesiželezo alebo Lomidrevo alebo Požujskalu. No z lesa sa vynorilo akési zviera s dvoma veľkými zubami vpredu, veľké asi ako väčšia mačka. Hneď za ním sa vynorilo z lesa sedem hadov, jeleň s nádhernými parohami a malé korytnačky. To ste asi nevedeli, že aj v Haravare žijú korytnačky. A to korytnačky močiarne, ktoré tu majú svoje kráľovstvo. Ale o tom inokedy.
No a na strome sa objavil ujo ďateľ s červenou čiapkou a niekoľkými kamarátmi vtáčikmi.
„Kaško, si si istý, že chceš stavať loďku?“ nesmelo sa opýtal Maxík, ktorý pomaly vyšiel spoza lopty.
„Samozrejme,“ odvetil Kaško a rozbehol sa za zvieratkami.
Niečo si spolu šepkali. Všetci len prikyvovali a prikyvovali. Kaško v jednej chvíli zobral do ruky jedného z hadov, ten sa napol ako struna a Kaško s ním čosi čmáral do piesku. Deti prichádzali stále bližšie a bližšie k zvieratkám a Kaškovi. Keď už boli úplne pri nich pozreli sa dole na zem. Kaško nakreslil chvostom hada náčrt lode. Každé zvieratko tam bolo nakreslené tiež v dosť smiešnych polohách.
„To je náčrt lode?“ začal trochu pochybovačne Maxík.
„To je náčrt našej lode,“ opravil ho Kaško a predstavil mu všetky zvieratká, „Zoznámte sa, toto sú hady, jeleň ďateľ, krkavec, vrany a korytnačky asi poznáte. No a toto,“ pozrel sa na zvieratko s veľkým plochým chvostom a veľkými zubami, „toto je ujo bobor.
„Bobor, no jasné,“ spomenul si Maxík na prírodovedu.
„Ale ako my a tieto milé zvieratká, postavíme loďku?“ stále nechápala Majka.
„Pozeraj,“ hodil očkom na zvieratká Kaško, „môžeme?,“ zvieratká prikývli a dali sa do práce.
Ujo bobor začal hrýzť svojimi zubami do stromu. Triesky lietali všade okolo. Strom začal pomaly praskať a Kaško zobral deti ďalej od stromu. Po malej chvíli sa strom zrútil na zem a bobor sa pustil do ďalšej práce. Takto, len svojimi zubami zoťal päť stromov. Deti prestali dýchať. Aj zabudli na to, že je vonku tak strašne horúco.
Keď spadol strom na zem, pribehli malé bobríčatá a za pár minút oholili strom od kôry.
Hneď, ako to urobili priletel ujo ďateľ a začal ďobať. Vyzeral ako šialene smiešny šijací stroj. Malá červená hlávka udierala do stromu, v ktorom sa ukazovali malé dierky. Prestal len vtedy, keď v dreve objavil nejakého červíka, ktorého hneď zjedol. Keď už boli dierky vo všetkých drevách, prileteli ďalšie vtáčiky. Zobrali špagát, ktorý mal Kaško a zviazali drevá silno k sebe a ujo bobor vyhlodal do všetkých driev ešte miesto na sedenie a malý stolík. V strede loďky vztýčili jedno veľké drevo.
„Už sa mi to začína páčiť,“ medlil si ruky Kaško.
„Aj nám,“ neveriacky krútili hlavami deti.
Vtáčiky zobrali zo zeme deku, ktorú mali deti pripravenú na piknik a opaľovanie. Vyniesli ju hore k tomu drevu v strede a priviazali ju k nemu šikovnými zobáčikmi a špagátom.
„To bude plachetnica,“ zašepkal nadšene Maxík.
„Čo si si myslel, že s Kaškom si postavíš len tak nejakú loďku,“ usmial sa dúšik.
„Kaško, ale ako túto loďku dáme na vodu?“ začala sa báť Majka.
„Počkaj,“ len čo to Kaško dopovedal prišiel k loďke ujo jeleň a hady. Hady sa podložili pod loďku a ujo jeleň ju parohami posúval po zemi. Takto nejak sa stavali pyramídy. Za malú chvíľu bola loďka na vode.
„Čo je to tam vo vode?“ spozornel Maxík, keď videl tesne pod hladinou Hornádu, blízko loďky, akýsi pohyb.
Z vody zrazu vyliezli korytnačky, ktoré si sadli do zadnej časti lode tak, aby mali zadné labky a chvostíky vo vode.
„No poďte!“ zavolal deti Kaško.
Deti pribehli k loďke, sadli si do nej, ujo bobor im za ten čas ešte vyhrýzol dve veslá, ktoré namočili do vody a pohli sa.
Vzadu na lodi sa čosi dialo. Korytnačky sú pomalé na zemi, ale veľmi rýchle vo vode. Začali kopať nôžkami, a tak pomáhali našim námorníkom. Chvostíky používali ako kormidlá, aby deti s Kaškom nezablúdili a nenarazili do ďalšieho kameňa.
Deti zakývali jeleňovi , bobríkom, vtáčikom, Kaško kričal, ako im veľmi ďakuje a Majka urobila vo vzduchu veľké srdiečko.
Loďka ale zrýchlila, tak Kaško zobral veslo od Majky a pomáhal Maxíkovi veslovať.
Takto sa plavili asi dve hodiny. Boli to krásne hodiny. Vetrík pofukoval. Maxík sa stal ozajstným kapitánom lode. Ukazoval smer, otáčal plachtu a pomáhal Kaškovi veslovať. Majka sedela na loďke a obdivovala krásnu prírodu, ktorá bola okolo nej. Nádherné lesy, zaujímavé kopce, zvieratká na brehu aj vo vode.
Krajina Haravara je jednoducho nádherná.
Keď pristáli v Košiciach, nechcelo sa im ani vystúpiť.
„Nebojte sa, toto leto sa ešte prevezieme. Poďte!“ deti a Kaško vystúpili na breh, no v tom si všimli trochu zamyslené korytnačky.
„Niečo sa stalo?“ prišiel k nim Kaško.
„No vieš, my nie sme riečne korytnačky ale močiarne,“ začali nesmelo korytnačky, „prišli sme ti pomôcť ale teraz sme ďaleko od svojho močiara.“
„A ten máte kde?“
„My sme z lesa a močiara v Tajbe pri takej dedinke Streda nad Bodrogom.“
Kaškovi zažiarili očká.
„Tak vás tam zanesieme,“ povedal korytnačkám.
„Zanesieme?“ opýtal sa Maxík.
„Chceli ste sa ešte trochu plaviť, nie?“
„To sa budeme plaviť až kdesi do Stredy nad Bodrogom?“ zaúpela Majka. Dohodli sa totiž s Maxíkom, že na druhej plavbe už bude veslovať ona.
„Nieee,“ zasmial sa Kaško, „tam by sme sa ani nedoplavili. Tu máte,“ a podal im urýchľovač.
Deti pochopili. Zobrali si urýchľovač obecný a začali mávať rukami. Každý zobral niekoľko korytnačiek a leteli.
„Tu je to!“ skričali korytnačky, keď videli most, ktorý spája Stredu nad Bodrogom a Viničky, „tam neďaleko toho mosta je náš močiar. Ale môžete nás dať aj tu neďaleko mosta, my sa trocha prejdeme a odtiaľ sa tam aj doplavíme.“
Deti sa pozreli dole a okrem mosta, nádherného lesa a močiarov, ktoré pripomínali praveký prales uvideli ešte čosi. Nádhernú bielu loď. Naozajstnú loď, aká sa plaví po mori alebo po veľkých jazerách.
Pozreli sa na vysmiateho Kaška a všetko pochopili.
Pristáli pri moste, rozlúčili sa s korytnačkami, ktoré hneď zaliezli do trávy a vydali sa smerom k lodi.
Pri lodi bol nápis Splavy rieky Bodrog a na lodi Artur. Deti si kúpili lístok za svoje mesačné vreckové, ktoré mali vždy na výletoch s Kaškom pri sebe. Našťastie ešte mali voľné miesta.
„Máte naozaj šťastie, že neprišli dvaja turisti. Inak by ste sa sem nedostali,“ popod fúzy sa na nich usmieval ujo, ktorý bol aj sprievodcom na plavbe. „Inak sa tu treba nahlásiť niekoľko dní dopredu.“
„A prosím vás, kde pláva táto loď?“ opýtala sa Majka.
„Nastupujete na loď a neviete, kde pláva?,“ začudoval sa ujo sprievodca, „to asi budete riadni dobrodruhovia.“
Deti len prikývli hlavami.
„Ideme po rieke Bodrog až do mesta Sárospatak. To je v Maďarsku. Tam sa môžete prejsť po meste, okúpať sa potom sa vrátime domov.“
Deti si sadli a nechali sa niesť až do maďarského mestečka, kde sa narodila svätá Alžbeta, ktorá je patrónkou hlavného mesta Haravary Košíc. Cesta tam bola prekrásna. Videli množstvo nádherným miest. V Sárospataku sa išli pozrieť do starého hradu, do rodného domu svätej Alžbety a na výbornú zmrzlinu.
Keď sa vrátili domov, boli tak unavení, že nestihli Kaškovi ani poďakovať. Len zo spánku sa na Kaška usmievali a šeptali.
„Bolo to krásne.“
Kaško si spokojne nasadil svoju čiapku s ventilátorom, zapol ho a odletel domov.
