Maxík s Majkou spali a snívali sa im tie najkrajšie sny.
Maxík bol práve na vysokom kopci, kde rástla už len kosodrevina a cupitali tam kamzíky. Vytiahol z vrecka tri píšťalky, priložil si ich k ústam a hral. Na všetkých naraz. Do druhej ruky si dal ešte dažďovú palicu a hral aj na nej. Pod nohy si položil malý bubienok s tamburínkou a na druhú nohu si natiahol rolničky. A hral. Tak krásne, že kamzíky prestali cupitať a len klopkali do rytmu labkami, pridali sa aj svište, líšky a dvaja siví vlci, ktorí ťahali a spievali lepšie ako operní speváci. Maxík sa len tíško usmieval.
Majka bola zasa na kráľovskom plese. Ako inak ako princezná. V nádherných ružovo-snehobielych šatách s účesom, ktorý očaril aspoň troch princov. Sponky vo vlasoch jej závideli všetky ostatné princezné na plese. Práve vstal ten najkrajší princ a išiel ju požiadať o tanec, keď za oknami zámku začula akýsi divný zvuk. Svišťanie, krochknie, kašľanie. Majka pomaly otvorila oči a pozrela sa po izbičke. Nevidela nič, len svietiace Maxíkove unavené a vystrašené oči.
„Práve som hral najkrajšiu pesničku, keď mi v nej ktosi začal svišťať a chrchlať.“
„Aj ty to počuješ?“ opýtala sa trošku vystrašene Majka.
„Počujem,“ potvrdil Maxík, „ale počúvaj dobre. Ten zvuk silnie…“
„Akoby sa približoval k nášmu oknu,“ zašepkala Majka a pomaly sa priblížila k oknu. MAJKA: „Pozri sa tam!“ kričiacim šepotom ukazovala Maxíkovi na okno.
Maxík rýchlo priskočil k oknu a pozrel sa von.
,,Hneď ho otvor, Majka!“
Deti otvorili okno tak rýchlo, ako vedeli.
Do izby spadlo čosi zabalené do troch diek, dvoch kabátov, desiatich šálov a šálikov s piatimi teplomermi v ústach a so šiestimi čiapkami na hlave.
„Kaško?!“ neveriecky zašepkal Maxík.
„Čo to robíš?“ skríkla Majka a hneď stíchla, aby nezobudila mamku s ockom.
„Vymyslel si novú nočnú hru?“
Kaško mlčal. Teda nemlčal, ale chrčal.
„Táto ti nevyšla,“ karhavo si Kaška prezrel Maxík
„Chrch, chrch, chrrrrrrrrrrr, ehm, ehm, ehm,“ ozvalo sa s Kaškových úst.
„Čo?“ opýtali sa svorne deti.
Kaško si odkašľal a vybral si z úst teplomery.
„Počkajte, len si trochu odkašlem a oddýchnem si.“ Kaško nabral dych a spustil: „Ochorel som!“
„To aj duchovia vedia ochorieť?“ divila sa Majka.
Maxík zatiaľ skúšal, či má Kaško teplotu.
„Na tomto teplomere ukazuje, že máš teplotu 64,50,“ skonštatoval Maxík a ešte raz skontroloval teplomer
„To je ešte v pohode. My duchovia máme normálnu teplotu 55,20, aby nám nebola pri lietaní zima,“ odpovedal mu Kaško a zasa sa rozkašľal.
„Ale ako sa lieči dušia angína?“ opýtala sa trošku preľaknutá Majka.
„Špeciálny čaj,“ zašepkal chorý dúšik a vytiahol z vrecka starý kus papiera s receptom, na ktorom neboli písmená, ale nakreslené byliny a prístroje a konvičky. Celý postup bol nakreslený ako komiks.
MAX: „Fuuu,“ odfúkol si ustarostene Maxík, „kde nájdeme toto všetko?“
„Hmmm,“ pridala sa Majka, „toto mamka v kuchyni asi mať nebude.“
„Veď to neviem. Nebol som chorý už viac ako 825 rokov,“ zavzlykal Kaško. „Ale stará mama bola nedávno chorá. Asi pred 300 rokmi. A jej sme tieto veci zohnali…“
Kaško sa odmlčal a deti otvorili ústa v očakávaní nejakého exotické miesta.
„… v Borši!“ zasvietili sa oči Kaškovi.
„Borša? A to je čo?“
„Malá dedinka. Tu v Haravare. Tam by mala byť vzácna kuchárska kniha a lekársky kufrík Anky Bornemisz. V ňom nájdete všetko, čo potrebujem.“
„Ale ako sa tam dostaneme?“
„Keď tam tie veci ešte sú a keď stojí starý kaštieľ v Borši, tak ten odvar musíme urobiť tam,“ zamyslel sa Kaško.
„Nikdy som to nechcel použiť, ale niet inej cesty,“ siahol do jedného z vrecák, „Zoberte si dva lístky,“ podával im akúsi bylinku.
Deti zjedli bylinky a …. nič.
„Nič?“ zasmial sa Kaško. „Uvidíme,! schytil kamarátov a už leteli. V Haravare za ten čas vyšlo slniečko a pod nimi bolo kopec áut a ľudí.
„Tu je to! No ale toto!“
Pristáli pred nádherným kaštieľom s nádvorím.
„Ja som si myslel, že sa to už rozpadlo, odkedy tu Ferko nie je.“
„Kto?“
„František Rákoczy….druhý. Veľký človek. Bojovník, rebel, ale písal aj krásne básničky. Videli ste ten veniec, ktorý je na Dóme svätej Alžbety v Košiciach? Tak ten je tam preto, lebo Ferko je pochovaný práve na tom mieste pod kostolom. A v meste nájdete aj jeho sochu.“
„Je to nádherné,“ zasnívala sa Majka. Trochu zatvorila oči, aby dosnívala sen, z ktorého ju Kaško zobudil a v tom počula skríknuť svojho brata.
„Pozor, čo nevidíš!?“
Otvorila oči a videla ako okolo nich chodia ľudia a Maxík sa im uhýba. Tvária sa, ako by ich nevideli. K Majke prišiel jeden psík a keď ho pohladkala, chudák, skoro dostal infarkt.
„Čo sa to deje?“ začudovane rozhodila rukami Majka.
„Čo, všetci oslepli?“ rozčuľoval sa Maxík.
„Nie, len vás nikto nevidí. Dal som vám Zastierač žltolistý. Bylinka, po ktorej sa na pár hodín stanete neviditeľní. Tak poďte, lebo tuším mám už teplotu 98,45.“
Vošli do kaštieľa a rozdelili sa. Každý išiel hľadať inam. Kaško pomaly a choro prechádzal okolo veľkého baldachýnu a spomínal na malého Františka Rákoczyho,ktorý sa práve tu narodil. Keď videl jeho hračky a oblečenie, na chvíľu si sadol a zaspomínal si na vtedajší ruch. Všade kone, služobníctvo, zábavy… A zrazu v jednom okne naozaj uvidel konské vozy ako vchádzajú dnu.
„Presne tak to bolo,“ vzdychol si Kaško, keď sa pozeral na obrazovku v okne, ktorá ukazovala život v kaštieli. „Len Lászlo, Gergej a Ilonka boli stále v tejto bráne.“ Poprehľadával ešte raz všetky kúty a pobral sa ďalej.
Majka sa zahľadela do šiat, ktoré sa nosili tu na zámku a začítala sa do niekoľkých Františkových knižiek, ktoré ležali na stole. Všetci návštevníci obdivovali technickú náročnosť expozície, keď videli, ako sa stránky knihy samy otáčajú. Bolo to ako kúzlo.
Maxík prešiel cez miestnosti so zbraňami a cez malé väzenie a našiel to.
Kufrík bol ale za sklom. Všetky bylinky, banky, recepty a vrecúška viseli zavesené za sklom, alebo boli ukryté v šuflíkoch.
Maxík vybral z batôžka píšťalku a začal hrať jednu z melódií, ktorú videl znotovanú v múzeu.
„Ha ha ha hapčí,“ kýchol si silno Kaško, „ ty to odkiaľ vieš?“
„Čo odkiaľ viem?“ začudoval sa Maxík.
„Že toto bola Františkova obľúbená pesnička.“
„Videl som ju tam napísanú v notách a znela aj v nejakej miestnosti,“ vysvetľoval Maxík.
„Tu je!“ rozžiarili sa očká Kaškovi a v tom vošla do miestnosti aj Majka.
„Chlapci, ponáhľajte, o chvíľku sú tu ďalší turisti.“
„Počkaj prečítam si recept... Do hrnca dať tri štipky prášku zo šťuky, päť štipôčok prášku fazule, štyri kvapky dračej krvi. Po troch minútach varenia pridať krvavý kameň. Nakoniec do stúpajúceho dymu zaspievať pesničku. Do spevu sa musia zapojiť aj tri žaby.
Dračia krv a dračie fúzy
bylinky a ohňa žiar
vyliečia ťa, milý dúšik,
budeš zasa superstar.“
„Dobre, dobre, ale ako to budeme tu variť? Prídu turisti, teta sprievodkyňa a čo je horšie, mohli by sme to tu podpáliť,“ zauvažoval Maxík.
„A zabudol si na to, že my by sme sa s ohňom vôbec nemali hrať. Sme ešte deti,“ pritvrdila Majka.
„A kde tu zoženieme tri žaby?“
„Mám nápad. Tu neďaleko bol prekrásny les s močarinami. Tam to všetko zoberme, uvaríme to a prinesieme to späť,“ navrhol Kaško.
Deti súhlasili a Kaško im ukazoval, čo majú zobrať. Po chvíli už leteli smerom na Oborín, kde si Kaško pamätal močariny, les, lúky….
„Ale tieto chodníky a lávky a tabule tu neboli.“
Všade okolo nich bola nádherná príroda. Les spolu s močiarom. Spievali vtáci aj žabky. Dokonca tu lietalo aj viac hmyzu ako inde.
„Pozri sa, je tu teraz náučný chodník.“
„Čo je to náučný chodník?“ opýtala sa Majka.
„No to je chodník, ktorý ide cez nejakú zaujímavú krajinku. A keď po ňom prechádzaš, tak sa tam niečo naučíš,“ vysvetľoval Maxík
„Dobre si to vysvetlil,“ pochválil Maxíka Kaško a rozkašľal sa.
„Čo to máš na čele?“ opýtala sa preľaknutá Majka.
Kaško si chytil čelo a nahmatal veľkú horúcu hrču.
„A je to tu! Horúčka presiahla 100 stupňov. Ideme variť!“
„Počkaj, ale tu nemôžeš len tak urobiť oheň a variť si, alebo opekať.“
„Ale tu je všetko, čo potrebujem, dokonca aj žaby,“ zavzlykal Kaško a sadol si do trávy vedľa zeleného močiara.
Maxík vytiahol malý bubienok a shaker, Majka si odopla jednu sponku z vlasov a urobila si z nej drumbľu, niekoľko žabiek vystrčilo z močiara hlávky. Najprv chytili a schlamstli tri mušky a jednu vážku, to používajú žabky na posilnenie hlasu, a potom začali spievať. Žabky ich videli, lebo zastierač žltolistý zneviditeľní človeka a ducha len pre ľudské oko. Asi viete, že zvieratá majú lepšie oči a uši a nohy a… Príďte do Oborína a uvidíte prečo. Kaško si trikrát odkašľal, štyrikrát kýchol a spustil:
„Dračia krv a dračie fúzy,
bylinky a ohňa žiar
vyliečia ťa, milý dúšik,
budeš zasa superstar.“
Keď spieval, postavil sa a prechádzal po drevených chodníkoch cez močiare. Chodil a chodil. Pred každým spevom sa hlboko nadýchol.
„Pozri sa, Maxík, na Kaškovo čelo,“ zašepkala bratovi Majka
„Zmizla mu hrča a pozri, odhodil aj šály a kabáty.“
Kaško sa zrazu otočil k nim. Už mal tie svoje veselé oči.
Položil všetky deky na zem a všetci si posadali tak, aby videli na tú krásu okolo.
„Pesnička zabrala?“ opýtal sa Maxík.
„Možno,“ tajomne sa usmieval Kaško. „Spomenul som si, ako sme liečili našu starkú. Tiež sme jej dávali bylinky a všetko možné. Nič nepomohlo, ani čarovné formulky. Všetko začalo účinkovať až vtedy, keď sme s ňou išli do prírody, nadýchli sa čistého vzduchu, nechali sa hladkať slniečkom a otvorili uši.“
„Otvorili uši?“ prekvapene sa na Kaška pozrela Majka.
„Pssssst,“ položil si Kaško prst na ústa, dal si ruky za hlavu a ľahol si do trávy.
Nad nimi v korunách stromov sedeli vtáčiky a spievali:
„Dračia krv a dračie fúzy,
bylinky na krku, bruchu
vyliečia ťa, milý dúšik,
len na čerstvom, sviežom vzduchu.“
Majka s Maxíkom si ľahli do trávy ku Kaškovi.
„Majú pravdy, potvorky operené,“ zasmial sa Kaško.
„Veru, veru,“ potvrdila Majka.
Iné DETI: „Nie je vám nič?“ ozvalo sa za ich hlavami.
Pozreli sa za seba. Stála tam skupinka detí, ktorá si prišla prejsť po náučnom chodníku v močarinách Oborína.
„Vy nás vidíte?“ vyhŕkla Majka.
Iné DETI: „No, veď nie je noc. A ani neviditeľní nie ste,“ zasmiali sa deti z výletu.
„To teda nie sme,“ povzdychol si Maxík a žmurkol na Majku.
„Už ideme. Len sme sa započúvali do toho krásneho spevu, Zatvorte oči a počúvajte.“
Všetky deti aj ich pani učiteľky zatvorili oči a započúvali sa do spevu vtákov. Začali sa podivne usmievať.
Kaško zobral deky, šály, čiapky, Maxíka, Majku a leteli domov.
Keď deti z výletu otvorili oči, hľadali našich súrodencov, ale tí už boli doma.
„Ďakujem, kamaráti. Zachránili ste mi môj dúši život,“ predniesol pateticky Kaško na parapete okna.
„My ďakujeme,“ pozrela vďačne na Kaška Majka.
„Zasa sme v našej krajine Haravara našli prekrásne miesta,“ dodal Maxík.
„A zajtra tam zoberieme aj mamku s ockom,“ pridala Majka.
„Ale až zajtra. Dnes musíme dospať túto noc,“ povedal Maxík a už keď to hovoril, ľahol si do postele a na konci vety takmer spal.
Majka už spala tiež.
Kaško sedel na parapete a spieval im čarovnú pesničku.
„Dračia krv a dračie fúzy
bylinky a ohňa žiar
vyliečia vás kamaráti,
ale teraz pekne spať.“
