Bol pekný jesenný deň. Kaško si len tak lietal nad Košicami a robil to, čo v takéto dni robil najradšej. Pozeral sa ľuďom do okien a čakal, či niekomu treba pomôcť. Raz zachránil malej Aničke mačiatko, ktoré skoro vypadlo z okna, inokedy zasa priniesol na parapetnú dosku autíčko malému Peťkovi a raz…. No bolo toho veľa. Ani si nevšimol, kedy a ako sa dostal k oknu, v ktorom bývali Maxík a Majka. Všimol si to až vtedy, keď začul Majkin krik.
„Nie, nie, nie,“ kričala Majka, „hudba môže existovať len na zemi!“
„Ale čo si?! Anjeli určite vedia hrať na hudobné nástroje,“ nedal sa Maxík.
„Hej a na aké?!
„No napríklad na harmoniku,“ povedal Maxík a na svojej ústnej harmonike zahral nádhernú, priam anjelsku melódiu.
Majka prestala kričať a započúvala sa. Na chvíľu privrela oči. No hneď ich otvorila. Maxík vymenil ústnu harmoniku za ťahaciu a spustil:
„Heeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeej, Maaaceeejko, Macejko, ko ko ko, zahraj mi na tenkooooooo, ko ko ko, na tú tenkú...“
„Čo to robíš?“ opýtala sa prekvapená Majka.
MAX: „Ukazujem ti, ako by to mohlo vyzerať v nebi,“ zasmial sa Maxík a hral ďalej, len trochu tichšie.
MAJKA: „A nevadila by tým anjelikom harmonika, keby si ju zavesili na krídla?“
Kaško už sedel na parapetnej doske. Nikto si ho nevšímal. Chvíľu si aj myslel, že Maxík s Majkou stratili schopnosť vidieť ho. Sledoval Maxíka, ktorý prestal hrať a o čomsi dumal.
„No, možno trošku,“ povedal po chvíľke ticha. „Ale taký klavír...“
„Aha, takže klavír. A vieš si predstaviť klavír postavený na nejakom obláčiku? Veď by nám spadol na hlavu!“ zasa sa rozčúlila Majka.
„Ale niektorým by to možno aj pomohlo,“ povedala, potmehúdsky sa pozrela na Maxíka a poklepkala mu s prstom po čele.
Maxík sa odtiahol, sadol si do kúta a začal si hrať na harmonike.
„Čítal som v nejakej knihe o nebeskej hudbe. Hovorím ti, pamätám si to!“
„A nebol to náhodou článok o nebeskej nude? O tom, ako sa všetci v nebi nudia?“
„Ale prosím ťa,“ povzdychol si Maxík, „no veď počúvaj!“
Maxík začal hrať nejakú veselú melódiu. Kaško začal na parapete tancovať a Majka si dupala nohou do rytmu.
„Máš pravdu, pri tom sa mi chce tancovať a nie nebesky odpočívať.“
„A čo ty vieš, ako je to v nebi alebo v raji?“ položil podstatnú otázku Maxík.
„Keď to neviete vy, tak ja to viem určite.“
Deti sa obzreli a zbadali Kaška ako stojí v podivnej póze na parapete okna.
„Čo?“ otvorili ústa obaja po tom, ako sa otriasli zo šoku, že Kaško je u nich v izbe.
„Ty si bol v raji?“
„Samozrejme. Niekoľkokrát.“
„Tak nám o ňom porozprávaj.!“ Deti sa posadili na koberec a Maxík vybral z batoha zabudnuté keksíky.
„No, raj, to je také miesto, kde….“ Kaško sa zamyslel, zrazu zmĺkol a divne sa zatváril. Akoby sa na niečo krásne pozeral.
„Kde je ticho?“ opýtal sa trochu vydesene Maxík.
„Presne tak, a preto tam nie je žiadna hudba,“ zakontrovala Majka a odhryzla Maxíkovi z keksíka.
„Ale už prestaňte!“ uzemnil oboch Kaško. „Baľte sa!“
„Prosím?“
„Ideme do raja. Je to len tu za rohom.!
Majke skoro vypadol keksík z pusy. „Za rohom?“
„No dobre, za niekoľkými rohmi a horami a potôčikmi - ale veľmi blízko. Vlakom si tam za hoďku, autom ešte skôr.“
„Do raja sa dá dostať autom?“ neveriacky krútil hlavou Maxík a balil si všetky nástroje, na ktorých by si mohol s anjelmi zahrať.
„Aj vlakom.“
„Aj autobusom?“
„Jasné, aj bicyklom, kolieskovými korčuľami, skatebordom a aj na lyžiach. Ale my tam poletíme, aby ste si ten raj obzreli pekne zvýšky.“
„Ja si myslím, že v raji je ticho a anjeli majú zakázané hrať na čomkoľvek. Preto chodia pomáhať umelcom tu na zem. Ja si urobím vlasy a vyberiem si svoj svetlomodrý hrebienok,“ rozhodla sa Majka
„Tak poďte, vy táradlá,“ zasmial sa Kaško, nasadil si starú leteckú čiapku, schmatol ich a už leteli. Pozerali sa na nádherné hory, polia, diaľnicu. Majka si doupravovala vlasy a Maxík si hral pesničku o lete, ktorú si práve vymyslel.
„Letí, letí, všetko letí, najrýchlejšie asi čas.bVčera ešte malé deti, dnes som veľký ako ďas.“
Počas toho spevu preleteli nad hlavným mestom Haravary, Košicami. Potom cez štyri kopce, tridsať päť dedín a dve mestá a zrazu sa im ukázal nádherný obraz. Kopce rôznych tvarov, skaly, ktoré trčali zo zeme, ako keby ich tam hodili nejakí obri, potôčiky, cez ktoré viedli lávky, mosty a dokonca aj rebríky. Po nich liezli akýsi ľudia. Zrazu zbadali nápis Slovenský raj.
„My máme svoj raj?“ začudovala sa Majka. Doupravovala si svoje vlásky a nasadila si na ne ešte jednu sponku.
„Pozri, tamto sú nejakí ľudia, čo lezú po rebríkoch hore kopcom z potoka. To bude bájna rieka Styx - rieka mŕtvych. Čítal som o tom. Títo asi boli zachránení a lezú do raja,“ uvažoval Maxík.
„A tamto pozri, čo robia tamtí na tom veľkom kameni!“ zhrozila sa Majka a zakryla si oči.
„Heeej, pozor, kamoš, lebo spadneš dolu!“ kričal Maxík. “Tam je rieka mŕtvych, tam by som nepadal!“
Kaško sa rozosmial tak, že na kopce začali vyliezať preľaknuté veveričky, sysle a medvede.
„ To je Tomášovský výhľad. Jedno z najkrajších miest v našom Raji.“
„A tí ľudia sa tam len tak kochajú?“
„Len sa kochajte aj vy, tárajkovia,“ pohladil ich Kaško vetríkom po hlave.
Leteli ešte nad nádhernými miestami, na ktoré sa určite vrátia s ockom a mamkou, ale stále boli zamyslenejší a zamyslenejší.
„Čo je vám? Nepáči sa?“ opýtal sa prekvapený Kaško.
„No, je tu krásne. Ale toto nie je ten raj, o ktorom sme hovorili my.“
„Je to raj?“ zdvihol obočie Kaško a pristál na jednej zo skál.
„Je,“ odpovedali naraz súrodenci.
„Chceli ste sa pozrieť na to, ako to chodí v raji?“
„Chceli,“ zasa zanôtili naraz.
„Tak čo potom?“ nechápal Kaško.
MAJKA: „No nie sú tu anjelici, nešumia tu ich krídla, neveje tu rajský vietor…“ rozhadzovala Majka rukami na kopci, až skoro spadla.
„A nehrá tu rajská hudba,“ posmutnel Maxík.
„Ale hrá,“ zaševelil Kaško a vymenil si leteckú čiapku za elegantný čierny klobúk.
Deti sa započúvali, ale počuli len svišťanie svišťa, výstrely diel na Spišskom hrade, ktorý bol neďaleko odtiaľ, pribíjanie skoby na neďalekej skale, búchanie reťazí o rebríky, po ktorých liezli ľudia a žblnkot vody.
Kaško sa na nich pozeral a zrazu vyhŕkol:
„Jaaaaj. Vy to nepočujete? Ja mám totižto dušie uši.“
„Čo?“ nechápavo zvolali deti.
„No uši, ktoré počujú všetko, čo normálny človek nepočuje.“
Kaško vybral zo svojho vrecka malé rastlinky s veľkými kalichmi, ktoré vyzerali ako trúby na starých gramofónoch.
„Ja mám ale riešenie aj na túto vec. Dajte si to do ucha,“ povedal a podal im rastlinky hlásnika neobyčajného.
Deti si opatrne priložili kvietok k uchu a vyzerali, ako by im z ucha rástla mäsožravá rastlina.
„Už počujete?“
Majka s Maxíkom zrazu počuli plávať rybky vo vode. Počuli, ako si muchy čistia krídelká, ako sa slimák pomaly plazí pod veľký list, ako lykožrút papká ďalší strom v lese…. A zrazu začuli aj ju. Rajskú hudbu.
„To je krásna hudba,“ zašepkal Maxík
„Aj ja ju počujem,“ pošepla bratovi do uška Majka a chytila ho za ruku.
„Kde tak krásne hrajú?“ pozrel Maxík na Kaška.
„Zopár kilometrov týmto smerom,“ prehodil Kaško a hral sa na dirigenta prírody.
Obzrel sa zbadal svojich kamarátov, ako naňho nechápavo hľadia. „V jednom kaštieli. V Markušoviach.“
„Môžeme sa tam pozrieť?“ poprosil Maxík.
„Ale už je deň. Lietať nemôžeme. Neviem, či to stihneme?!“
Zrazu videli mladého chlapca s ešte menšou sestričkou a úplne malým bračekom. Maxík k nim pribehol.
„Prosím vás, neviete náhodou, ako by sme sa čo najrýchlejšie dostali do Markušoviec?“
„A načo tam idete?“ prekvapene sa na nich pozrel najstarší chlapec.
„Vraj je tam koncert,“ ticho odpovedal Maxík.
„Ako o ňom viete?“ prekvapene pozrel na súrodencov.
„Noooo, niekde sme o ňom počuli,“ žmurkali na seba Maxík, Majka a Kaško.
„Ten koncert je pripravený pre môjho brata.“
„Čože?“
„A mal byť úplne utajený,“ vraví neznámy chlepc. Nahol sa k Maxíkovi a k Majke: CHLAPEC: „Nikto o ňom nevie. Je to prekvapenie na jeho narodeniny. Preto sa divíme, že o ňom viete.“
„No to si tomu dal!“ zašepkal Kaško Maxíkovi, rýchlo si z vrecka vybral zviditeľňovač praobyčajný a dal si z neho tak tri lístky. Po jeho použití môže ducha vidieť ktokoľvek na dlhé tri hodiny.
„To majú odomňa. Pomáhal som s výzdobou a koláčmi,“ trošku zaklamal Kaško.
„Aha, no dobre,“ upokojila sa trošku chlapcova sestra.
„A kto ste? Nevyzeráte ako turisti,“ nesmelo sa vyzvedal Maxík
„Ja som barón Andrej Mariássy, toto je Lenka a Leuško. Tiež Mariássy. My, spolu s Xavierom a Maximom sme najmladší potomkovia rodu, ktorí vlastní tento kaštieľ už niekoľko storočí. Ale hovorte nám Ajko, Lenka a Lejko.“
Kaškovi sa rozžiarili oči.
„No teda. Fakt ste Mariássyovci. Poznal som vášho praprapraprastarého otca, ktorý prišiel tam, kde teraz stojí váš kaštieľ. Bol to námorník. Mareus. Tak vzniklo vaše meno Mariássy.“
Ajko sa prekvapene pozrel na Lenku a potom na Kaška. ,Presne tak to bolo.“
„Ja som Maxík, toto je Majka a tu je náš kamarát Kaško,“ predstavil všetkých Maxík.
„Tak, keď už viete o našom koncerte, tak poďte s nami. Aspoň nám bude veselšie,“ pozvala všetkých Lenka.
„Ako sa tam dostaneme?“
„Príde po nás ocko s mamkou,“ odpovedal Ajko
Ani to nedopovedali a zjavilo sa veľké auto dodávka. „Ajko, Lenička, Lejko, ideme. Ujo Peťo už čaká v zámku!“ ozvalo sa z auta.
„Mami, môžu ísť s nami naši noví kamaráti?“ prosili neodbytne očami Ajko s Leničkou. Mamka sa pozrela na ocka.
„A nebudú ich hľadať rodičia?“ opýtal sa ocko.
„Nie, sú tu so mnou. Som ich sprievodca,“ ozval sa Kaško.
„Aha. No tak nastúpte,“ pohnala všetkých mamka.
Prišli ku krásnemu kaštieliku. Bol nádherný, všade samé oblinky, okolo voda a nádherné vežičky. Všade bolo ticho. Do ticha zrazu vybuchol Kaško: „Celú cestu o tom rozmýšľam. Ja už viem, čo som tu robil. Bol som tu na stretnutí s Jánom Amosom Komenským. Najväčším učiteľom. Tam na tom schodisku….“
„Akože ty si ho stretol?“ otvoril svoje veľké zvedavé oči Ajko.
Nastalo krátke ale úplne hrobové, nepochopiteľné ticho. Kaško sa rozosmial. Maxík s Majkou to pochopili a smiali sa tiež.
„Ale tak to by som musel mať aspoň 500 rokov. A tak staro snáď nevyzerám?“ snažil sa zahrať omyl Kaško. Zdalo sa, že Mariássyovci vtip prijali a vošli dnu.
„Fu, skoro ma odhalili. Pozrite tento gombík som si kúpil asi pred… niekoľkými stovkami rokov kvôli tomuto letnému zámočku.“
„Prečo?“
„Mal sem zavítať cisár Jozef II. Tak som si ušil nový oblek a našiel som takéto krásne gombíky. Dal som za ne jednu ovečku.“
„A…?“ čakali na koniec príbehu Maxík s Majkou.
„A cisár neprišiel.“
Vo dverách sa objavila Lenka s Ajkom: „Nech sa páči.“ Voviedli ich dovnútra kaštieľa. To bola paráda. Všade nádherný nábytok, z rôznych období.
„Raz musíme urobiť veľkú nábytkovú párty a vyskúšať každú stoličku a kreslo, ktoré tu máte.“
Všetci si našli niečo pohodlné. Maxík si sadol do obrovského nádherného kresla, Majka si ľahla na leňošku a česala si vlasy, ktoré sa jej počas letu rozstrapatili. Kaško – ako obvykle - ako správny duch - ľahol si na parapetnú dosku a otvoril okno. Zvonku sa zrazu ozvala tá krásna hudba, ktorú počúvali na kopci.
„Odkiaľ to ide?“ opýtala sa prekvapene Majka.
„Z Dardanel,“ ukázala do nádherného parku za oknom Lenka.
„Na konci tohto nádherného parku je letohrádok. Volá sa Dardanely. Tam sú tí hudobníci. Poďte ideme za nimi, snáď už je oslava pripravená,“ povzbudil ich Ajko.
Všetci sa vybrali cez prekrásnu záhradu na malý kopček k letohrádku, odkiaľ sa ozývala tá tajomná hudba.
„Toľko klavírov,“ povzdychol si Maxík, keď vošiel dnu.
„Nie sú to len klavíry, ale množstvo klávesových nástrojov. Sú tu vystavené a robia sa tu aj koncerty.“
Kaško si sadol za jeden z nich a začal hrať. Nádhernú, priam nebeskú melódiu. Maxík siahol do svojho batôžka a vybral harmoniku, malé shakere, ozvučené drievka a triangel. Každý siahol po jeden nástroji a začali hrať.
„Hrajte tak, ako viete, a nebojte sa. Ty to poznáš, Ajko, však?“
Maxík s Majkou sa pozreli na Ajka.
„Mal som jedného predka, Žigmunda a ten si na náhrobok napísal - ty, ktorý žiješ, ži tak, ako vieš.“
Všetci zmĺkli a len hrali ďalej tú nádhernú nebeskú melódiu. Odrazu sa k nim pridali aj hudobníci, ktorí tu boli pozvaní na oslavu. Majka zatvorila oči :
“Toto je nebo. Toto je tá nebeská, rajská hudba.“
Deti hrali a hrali až do chvíle, keď nezhaslo svetlo. Zapálili sa sviečky a začala sa oslava. Ale to už Maxík s Majkou a Kaškom museli odísť. Keď leteli domov, Majka chytila Maxíka za ruku.
„Mal si pravdu. Už si neviem predstaviť nebo bez hudby a anjelov bez nástrojov.“
Maxík sa len usmial a stisol sestre ruku. Cítili sa ako dvaja anjeli. Každý, kto vie chytiť toho druhého za ruku, usmiať sa naňho a niekedy si aj priznať chybu, je taký anjel na zemi. A keď vie aj hrať na nejakom nástroji, tak o to viac.
