Krajina Haravara je síce malá, ale zato v nej nájdete všetko, čo v najväčších krajinách sveta. Niekedy aj viac. Napríklad v nej rastú stromy, ktoré ráno tancujú a do toho tanca si pekne vŕzgajú. A také vŕzganie zobudilo aj dúšika Kaška.
Keď už bol hore, tak sa vybral k svojim kamarátom.
Maxík sedel na posteli s hračkou Batmana, hral na ústnej harmonike a Majka krásne tancovala okolo lávovej lampy. Zrazu… ticho. Harmonika sa pokazila. Maxík do nej fúkal, fúkal, ale nevydala ani pííííp.
„Nevadí, zahráme si na niečom inom,“ povedal Maxík a prezrel si svoj batoh.
„Pánečku, ja som predsa svoje nástroje požičal Tonkovi, ktorý sedí v tretej lavici u nás v triede. Išiel s rodičmi na dovolenku a chcel ich zabaviť,“ posmutnel Maxík.
„Ale ja som si ešte nenacvičila svoj tanček do škôlky na Deň otcov,“ sadla si smutná Majka na zem a očká jej trošku zvlhli.
„Nebojte sa, niečo vyhútame!“ zamyslel sa Kaško.
Ako tak premýšľali a premýšľali, na okno si sadol akýsi malý vtáčik a začal nádherne spievať.
„Počkať, počkať, už to mám! Pobaľte sa. Ideme na výlet!“ skríkol nadšene Kaško a nasadil si svoju baretku z Francúzska. Pozrel sa na zdesených kamarátov a trošku pokojnejšie povedal:
„Nebojte sa, do večera ste doma.“
Maxík a Majka si rýchlo zbalili veci.
„Zober si aj baletky, Majka. Budeme trééénovať,“ zažmurkal tajomne Kaško.
Na stanici našli autobus do Krásnej Hôrky.
„Teraz uvidíte niečo nádherné,“ sľuboval Kaško.
A naozaj, len čo zišli autobusom z kopca, po ktorom sa cesta šialene kľukatila, zbadali na inom kopci nádherný hrad. Bol ako z cukru alebo práve upečený z tej najbelšej múky.
„Ale toto je hrad a nie nejaká koncertná sála!“
„A čo si myslíš, že na hrade sa len jedlo, pilo, bojovalo a spalo? Pamätám si, keď som tu bol so svojimi bratmi a bratrancami pred 350-timi rokmi. Chceli sme tu trošičku postrašiť vojakov. Ale celý deň tu hrala krásna hudba. Tak sme len tancovali a tancovali,“ zaspomínal si Kaško.
„Ty vieš tancovať?“ opýtala sa prekvapená Majka.
„Žijem tu viac ako tritisíc rokov, myslíš, že som nemal čas sa to naučiť?“ naoko sa urazil Kaško.
Len čo dorozprávali, už boli na kopci pred hradom.
„Poďte za mnou!“ zavelil Kaško.
Viedol ich cez nádhernú kuchyňu, prekrásne salóniky…
„A sme tu!“
Egy hangszerekkel teli szobában találták magukat. Volt ott egy zongora, egy hegedű, brácsák, egy gitár és néhány furcsa trombita és dob, amelyek úgy néztek ki, mint a gulyás főzésére szolgáló bogrács.
"Na, Maxi, válassz, te pedig, Majka, vedd fel a balettcipődet!"
"Ez csodálatos" - suttogta Majka izgatottan.
Maxík csak némán eltátotta a száját, és kereste a megfelelő hangszert.
„To je hudobný salón. Tu kedysi sedela stará pani Františka Andrássyová a dávala hodiny hudby svojim deťom a ich kamarátom. Ja som sedel tu v kúte a počúval som ich,“ zavzdychal Kaško. „Keby ste chceli vidieť ešte niečo krásne, tak tam pod kopcom je mauzóleum, kde odpočíva Františka aj so svojím manželom.“
„Škoda, že nás nie je viac. Je tu toľko nástrojov, že by sme dali dokopy aj orchester,“ povzdychol si Maxík starajúc sa o svoju hudbu.
„Dobrý nápad!“ prudko vstal Kaško, poobzeral sa, či niekto nejde, chytil kamarátov za ruky a zrazu sa ocitli aj s nástrojmi v nádhernej záhrade pred ešte nádhernejším kaštieľom.
„Toto je ale veľká nádhera!“ zvolala nadšená Majka.
„Nie, nie, to sa nevolá krása, ani nádhera, ale Betliar,“ zavtipkoval Kaško.
„Majka, ty zostaň tu v záhrade - nájdi si najlepšie miesto na tancovanie. Maxík, ty poď so mnou!“
Vstúpili do kaštieľa. Boli tam krásne komnaty, izby, izbičky.
„Toto musí vidieť Majka,“ ševelil dojatý Maxík.
„Najprv nájdime knižnicu!“ zavelil Kaško a otočil hlavu.
„Á, tu je. Pozri! Je najkrajšia v krajine Haravara.“
Kaško sa prehrabával starými knihami a popritom mu Maxík zabrnkal na starom klavíri, ktorý bol položený medzi všetkými knihami.
„Tu je!“ vytiahol starú čiernu knihu.
Na jej obale boli dve prekrížené ruky s tajomným prsteňom. Kaško v nej začal listovať. V jednej chvíli sa len usmial. Vzal knihu, Maxíka a išli hlbšie do kaštieľa.
Po chvíli Kaško otvoril obrovské dvere, za ktorými bola veľká tmavá miestnosť plná vypchatých zvierat, ich hláv, kožušín.
„Čo tu robíme?“ zašepkal Maxík.
Kaško nič nepovedal, len otvoril knihu a začal čosi šepkať.
Maxík podskočil a silno skríkol. Koža bieleho vlka, na ktorej stál, sa začala nafukovať, hýbať a fučať. Takto začali ožívať všetky zvieratá v miestnosti a v celom kaštieli. Boli tu zvieratá, ktoré kedysi ulovili v krajine Haravara, ale aj zvieratá z ďalekej Afriky.
Zvieratká prichádzali ku Kaškovi, ten im niečo pošepkal do ucha, ony sa len pousmiali pod fúzy, perie a šupiny a vyšli von do parku.
Majka práve skúšala piruetu, keď sa pred ňou zjavili vlk, medveď, tokáň, tri líšky, jeleň, dudok, rys, slon a mnoho ďalších zvieratiek.
Kaško zasa čosi zašomral zo starej knihy a každé zvieratko zrazu malo v labkách nejaký hudobný nástroj. Keď videl, že sú zvieratká pripravené, dal ježkovi znamenie. Ten si vytiahol jeden pichliačik a urobil si z neho dirigentskú paličku.
Ježko sa uklonil, švihol paličkou a orchester začal hrať.
Všetky zvieratká mali nejaký nástroj. Zajac mal všetky bicie a činely, líška brnkala na gitare, páv hral na harfe, ježko na kastanety. Len slon nemal žiaden nástroj. Trúbil teda na svojom chobote. A Kaško s Majkou pripravili na tú hudbu tanček pre ocka na Deň otcov.
Majka sa len smiala a kričala do hudby a tanca:
„To bude pani učiteľka pozerať!“
Keď dohrali a dotancovali, Kaško s kamarátmi sa poďakovali zvieratkám. Kaško zasa čosi zašomral z čiernej knihy a zvieratká sa stratili v komnatách kaštieľa. Ešte vrátil kúzlom nástroje do salónika a všetci sa pobrali domov.
Na druhý deň nepozerala len pani učiteľka, ale všetky deti, čo im to Maxík a Majka predvádzajú.
Ockovi sa na tvári objavila aj malá slzička, ale nikomu to nehovorte, lebo ockovia v krajine Haravara neradi plačú pred cudzími ľuďmi.
