V názve krajiny Haravara je ukryté jedno slovo, ktoré našu krajinu úplne vystihuje. Je to HRA. Sme asi najhravejší národ – Haravarania. A nehrajú sa len deti, ale aj dospelí.
Z domu, kde bývali Maxík s Majkou, sa ozýval veľký krik a smiech. Kaško s nimi totiž hral naháňačku. Behali všade. Po izbách, po schodoch, po chodbách, po pivnici. Maxík práve chytal. Kaško sa zle otočil na schodoch a Maxík ho už-už mal. Vtom ale Kaško použil svoje dúšikovské schopnosti a prešiel cez múr do obývačky.
„Tak to teda nie! Tak sa to nedá hrať!“ rozčúlil sa Maxík.
„Prečo?“ opýtal sa prekvapený Kaško, keď mu zo steny trčala len hlava a zbytok tela ostal vo vedľajšej izbe.
„Lebo podvádzaš.“
„Nepodvádzam. Len využívam, v čom som dobrý,“ vysvetľoval Kaško.
„V podvádzaní?“ odfrkol ofučaný Maxík.
„My ťa nemôžeme chytiť, keď budeš preliezať cez múry,“ dohovárala mu Majka.
„ Alebo lietať pod plafónom,“ pridal sa už pokojnejšie Maxík.
„Alebo sa krútiť v práčke,“ dodala s úsmevom Majka.
„To je pravda. Ale ja za to nemôžem. Jednoducho vidím, že už ideš po mne a okamžite sa vo mne ozve duch.“
„Tak to ti potom musíme nájsť nejakého súpera.“
„Ha, tak to som zvedavý, kto by sa už len so mnou chcel pretekať a naháňať.“
Majka otvorila okno, aby trochu vyvetrala, lebo v čerstvom vzduchu sa rozmýšľa najlepšie a vyzerala, či nezbadá nejakého namakaného športovca, ktorý by mohol s Kaškom súťažiť. A vtom sa to stalo.
Do izby vletel známy košický vietor.
„Tak poď sa pretekať so mnou,“ zaskuvíňal.
„Nooo, to sa mi páči! Ale nie tu a ani v meste, tam máš výhodu,“ uvažoval Kaško, „pôjdeme do jednej doliny. To bude tá pravá dráha na naháňačku pre nás dvoch,“ a zašepkal vetru, kde sa stretnú.
„Tak poďme!“ zapískal vietor a už ho nebolo.
„Vy príďte za nami vlakom alebo autobusom. Vystúpte v Zádieli a tam sa opýtate na Zádielsku dolinu. Čakám Vás, držte mi palce!“
Kaško sa ešte trošku rozcvičil a vzal si na hlavu pretekársku čiapku, ktorú si priniesol z majstrovstiev sveta v atletike v Mexiku.
„Budeme sa ponáhľať,“ sľubovala Majka a už si aj s Maxíkom balili veci.
Vietor a Kaško odleteli. Majka s Maxíkom sadli na vlak a o malú chvíľku boli pred skalou, ktorú akoby niekto presekol na polovicu.
„To musel byť veľký meč alebo kladivo, čo urobilo ten sek,“ zamyslela sa Majka.
„Kdeže, Majka. To bola voda, malý potôčik, ktorý tu milióny rokov tečie a urobil túto jamu. Hovorí sa jej tiesňava,“ vysvetľoval sestre Maxík.
„Malý potôčik?“ nechcela veriť Majka.
„Predstav si, keby mali potôčiky v krajine Haravara pamäť, čo všetko by si pamätali. Vedeli by nám povedať, ako to tu niekedy vyzeralo a kto tu všetko okolo nich žil,“ rozrozprával sa Maxík.
„Pozri, tam sú!“ skočila mu do reči Majka a ukázala na okraj Zádielskej tiesňavy.
V diaľke zbadali Kaška a košický vietor, ako sa naháňajú po tiesňave, prelietajú okolo potôčika, skrývajú sa za nádhernými stromami. Vtom ale vetrík urobil nepochopiteľnú vec. Jeho veterný inštinkt ho zahnal do najbližšej jaskyne. Preletel už okolo päťdesiatich jaskýň a odolal, ale táto Kráľovská jaskyňa ho jednoducho vtiahla dnu.
Vietor totiž musí preskúmať každú dieru v zemi, ktorú objaví a pokúša sa na nej zahrať nejakú melódiu.
Maxík si z batôžka vybral píšťalku koncovku a zapískal vetríku pomalú smutnú pesničku.
Kaško doletel na koniec tiesňavy a naspäť. Zastal pred jaskyňou a keď vietor vychádzal, tľapol ho po veternom ramene.
„Mám ťa! Sladkosť je moja.“
Majka s Maxíkom tlieskali a výskali.
„Tak čakám, kde mám tú svoju sladkosť?“ nedal sa odradiť mlčaním vetra Kaško. „Sľúbil si mi to.“
„Veď ja viem. Tak poď! Ale nezabudni, nesľúbil som ti žiadnu sladkosť, ale niečo cukrové,“ podivne sa usmial popod vetroplachovský fúz košický vetrík.
„Jasné, jasné, ale veď to je to isté, nie?“ zašomral si Kaško a z jedného z vreciek vyberal malý obrúsok.
Vtom ho vietor schytil a zaviedol pred akúsi veľkú skalu.
„Tak, tu je tvoja odmena,“ ukázal vietor na skalu pred nimi.
„Čože?? Ale veď to je skala! Síce pekná, ale skala!“ Kaško ju trošku oblízal. „A nie je ani sladká!“
„Je to síce skala, ale volá sa Cukrová homoľa. Pochutnaj si. Sľúbil som ti niečo cukrové, tak tu to máš,“ zavýskal vietor a už ho nebolo.
„No, pekne. Čo ja budem robiť s touto kamennou cukrovinkou? Idem radšej za mojimi kamarátmi.“
Keď Kaško priletel za Majkou a Maxíkom a porozprával im, ako ho vietor prekabátil, deti sa samozrejme výborne zabávali a počas celej cesty domov zdvíhali zo zeme kamienky a núkali Kaškovi, či si nedá super lízanku.
Kaško sa už takmer nahneval, ale Maxík otvoril svoj batôžtek a v ňom mal tri medové koláče od babky Gitky.
Kaško si chcel hneď zahryznúť.
„Ešte nie,“ zastavil ho Maxík a žmurkol na Majku.
„Teraz ti ukážeme niečo my,“ zašepkala tajomne Majka.
Išli chvíľu lesom a krásnymi farebnými lúkami a zastavili sa v malej dedinke.
„Kde sme to?“ opýtal sa Kaško.
„V Háji.“
„No ja som vedel, že zablúdite. Nevadí, niečo vymyslíme.“
„Ale nie v háji, ako že sme v keli, ale táto dedinka sa volá Háj.“
„Ahaa! A čo tu budeme robiť?“
„Urobíme si piknik!“ povedali zborovo Maxík s Majkou.
Deti zaviedli Kaška ku krásnym hájskym vodopádom, ktoré vyzerajú ako z rozprávky o všetkých princeznách sveta, rozložili si na zem obrúsok a tri koláče.
Maxík s Majkou poznali to miesto, lebo neďaleko mal chalupu kamarát ich rodičov, ujo Robo. Preto Maxík toľko vedel o tiesňave.
Jedli a bavili sa až do večera. Keď už chceli ísť domov, Kaško ich trochu zdržal, aby im ukázal najkrajší západ slnka. Keď deti zaspali pri posledných lúčoch slniečka, preniesol ich do ich postieľok.
Ticho otvoril okno a šepotom zavolal: „Hej, kamarát, aspoň im zahraj nejakú sladkú pieseň na dobré sny!“
Do izby vletel košický vietor a zahral deťom do uška tú najsladšiu uspávanku.
